Expedícia do srdca Ázie poskytla zamestnancom Fakulty prírodných vied a informatiky UKF v Nitre cenné vedecké poznatky, nové skúsenosti, ale aj nezabudnuteľné zážitky a nové priateľstvá. Mongolsko im ukázalo svoju nádhernú prírodu, bohatú kultúru a pohostinných ľudí. Naši kolegovia sa už tešia na ďalšie príležitosti a spoluprácu s mongolskými inštitúciami.

Naše dobrodružstvo sa začalo 27. júna 2024 už na letisku vo Viedni. Tu sme sa dozvedeli, že náš let do Istanbulu, kde sme mali dve hodiny na prestup do Ulaanbaataru, má 6-hodinové meškanie. Zamestnanec leteckej spoločnosti nám oznámil, že alternatívny let zatiaľ nemajú a spýtal sa nás, či nechceme zmeniť cieľovú destináciu. Na Mongolsku sme trvali. Vynaložili sme veľa úsilia na to, aby bolo všetko pripravené na našu dobrodružnú výskumnú cestu, zameranú na spoznávanie biodiverzity Mongolska. Mali sme zabezpečené ubytovanie na prvé dni v Ulaanbaatare, pripravili sme všetko potrebné aj na prespávanie v teréne priamo v mongolskej prírode, zapožičali sme si živolovné pasce na odchyt drobných zemných cicavcov od našej partnerskej Mongolskej národnej univerzity v Ulaanbaatare a vybavili sme šoféra na náš osemdňový trip. Nakoniec nám letecká spoločnosť ponúkla let cez Peking a s niekoľkohodinovým omeškaním sme pristáli v Mongolsku.

Oficiálnosti, pracovné stretnutia a rituály

Naše prvé dni v Ulaanbaatare sme využili na stretnutie s našimi partnermi - prof. Lkhagvasuren Davaa, PhD., z Katedry biológie Mongolskej národnej univerzity a s Dr. Gantulga Davaakhuu, PhD., z Ústavu biológie Mongolskej akadémie vied. Vo veľmi priateľskej a podnetnej atmosfére sa dohodli ciele a kroky našej ďalšej spolupráce so zameraním hlavne na výskum a ochranu biodiverzity. Súčasťou diskusie bolo aj predstavenie aktuálneho výskumu všetkých zúčastnených strán, plánovanie ďalších mobilít a otvorila sa aj otázka participácie na spoločných vedeckých projektoch so zameraním na výskum a ochranu biodiverzity.

V Mongolsku sa stretávajú a navzájom rôzne kombinujú dve náboženstvá – šamanizmus a budhizmus. Obyvatelia na jednej strane navštevujú budhistické chrámy, kde sa modlia, točia modlitebné mlynčeky, pália vonné tyčinky a počúvajú čítania zo starých tibetských zvitkov od budhistických mníchov, na strane druhej vykonávajú staré šamanistické rituály, ako napríklad obchádzanie Ovoo v smere hodinových ručičiek pred dlhou cestou. Ovoo vyzerá ako kopa kameňov poukladaných do tvaru kužeľa okolo jednoduchej drevenej konštrukcie, na ktorej sú povešané látky prevažne modrej farby. Väčšinou sú umiestnené na vysokých miestach, ako sú vrcholy hôr alebo horské priesmyky. Počas obchádzania dookola sa na Ovoo prikladajú kamene rôznych veľkostí, a tak tieto posvätné symboly postupne rastú.

Rovnako sme aj my s našimi mongolskými partnermi navštívili budhistický chrám a počas našej cesty po Mongolsku sme obišli Ovoo dookola. Je dôležité, aby sme si nepohnevali miestnych bohov, najmä počas expedície dlhej vyše 2 300 km po neosídlenej mongolskej krajine.

Každý večer spali v úplne odlišnom biotope

Naše terénne dobrodružstvo sa začalo  v pondelok 1. júla o 7. h ráno, keď sme sa stretli s mongolskou časťou našej posádky. Šofér Jargalsaikhan Dashzeweg pristavil naše auto UAZ-452, v Rusku známe ako „Buchanka“, čo v preklade znamená bochník chleba, a do tohto veľkého hlučného bochníka nastúpilo všetkých 5 členov našej výpravy - pedagogickí zamestnanci z Katedry ekológie a environmentalistiky FPVaI UKF v Nitre prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD., a Mgr. Imrich Jakab, PhD., doktorandi z KEE UKF Mgr. Jakub Košša a Mgr. Ankhbayar Lkhagvasuren a Munkhzul Buyantogtokh, študentka bakalárskeho štúdia na  Mongolskolskej národnej univerzite v Ulaanbaatare.  Od tohto momentu sa začal cyklus, tvorený niekoľkými krokmi, ktoré sme každodenne opakovali počas celej našej expedície:

• Niekoľkohodinový presun v roztrasenej, hlučnej a žravej Buchanke so spotrebou miestami až 20 litrov benzínu na 100 km, prerušovaný krátkymi prestávkami na nákup základných potravín, doplnením pitnej, prípadne úžitkovej vody, s jednou dlhšou prestávkou na obed, kedy sme jedli hlavne chušur, placky plnené baraním, prípadne ťavím mäsom.
• Komentovanie všadeprítomného odpadu, PET fľaše po sladených nápojoch a sklenené fľaše od vodky v blízkosti ciest sme videli počas celej našej expedície Mongolskom.
• Zablúdenie a hľadanie správnej cesty, alebo skôr „necesty“, keďže v Mongolsku je spevnených ciest veľmi málo a väčšinu času sme sa presúvali terénom po vychodených stopách iných automobilov.
• Príchod na záujmovú lokalitu, spoznávanie lokality, hľadanie vhodného miesta pre naše stany, rozkladanie stanov a našej malej poľnej kuchyne.
• Príprava spoločnej večere a samotná večera spojená s kultúrnym zážitkom – spevom našich mongolských priateľov.
• Rozkladanie živolovných pascí, spánok, ranná kontrola pascí, zápisy a fotodokumentácia odchytov.
• Pobalenie všetkého späť do Buchanky a presun na ďalšiu lokalitu.

Aj keď to vyzerá ako každodenná rutina, ktorá zaváňa nudou, opak je pravdou. Každý večer sme spali obkolesení úplne odlišnými biotopmi.

Ľadovým údolím v púšti Gobi

Našou prvou cieľovou lokalitou bolo údolie Jolyn-Am nachádzajúce sa v púšti Gobi, konkrétne v Národnom parku Gobi Gurvansajchan, ktorý je s rozlohou vyše 2 mil. hektárov jedným z najväčších chránených území Mongolska. Údolie Jolyn-Am dostalo názov podľa kondora, keďže slovo Jol je mongolským pomenovaním kondora (bradáň žltohlavý). Hlavným účelom údolia je síce ochrana vtáčích populácií, ale údolie je navštevované hlavne kvôli svojej jedinečnej scenérii. Je to údolie uprostred polopúšte Gobi, ktoré je po väčšinu roka pokryté niekoľko metrov silnou vrstvou ľadu. Úzky kľukatý chodník pozdĺž rieky sme absolvovali na chrbtoch malých mongolských koníkov, ktoré po rýchlokurze nie je náročné ovládať. Koník sa poháňa pokynom „ču“, a tak sa údolím nieslo polohlasné ču–ču. Nechceli sme byť hluční, aby sme nevyplašili tu žijúce živočíchy. Nad hlavami nám po celý čas lietali supy tmavohnedé, z okolitých skál nás pozorovali kozorožce sibírske a sysle. Pasce na drobné zemné cicavce sme ani nemuseli rozkladať, lebo v našej tesnej blízkosti behali pišťuchy (krátkochvostá a Pallasova). 

Hlboko v údolí sme nakoniec dorazili k zamrznutej časti rieky. Len zopár hodín od postávania na zamrznutej rieke sme prechádzali horúcou a suchou polopúšťou Gobi na juhu Mongolska, kúsok od čínskych hraníc, kde rozsiahle kamenisté úseky s minimom vegetácie striedali vysoké piesčité duny. Nedostatok vody tu ovplyvňuje život zvierat, ale aj ľudí. Preto v celej tejto oblasti žije iba niekoľko tisíc ľudí, hlavne nomádov, ktorí sa za vegetáciou a vodou pre svoje ovce, kozy a ťavy presúvajú z miesta na miesto. K takejto studni sme v rámci dopĺňania zásob dorazili aj my. Náš šofér, zdatný mechanik, skontroloval benzínové čerpadlo na studni a spustil ho. Čerpadlo zarachotilo a z pripevnenej hadice sa do veľkej plechovej kade začala valiť voda. Naši mongolskí priatelia nás ale upozornili, že najprv pijú zvieratá. Hluk čerpadla začuli ťavy z blízkeho okolia a rozbehli sa za vidinou životodarnej vody. Do piatich minút desiatky tiav pili vodu z válova a keď dopili, nabrali sme si vodu aj my. Ďalšiu noc sme spali neďaleko tohto vodného zdroja. Aj keď krajina vyzerá pusto, predsa tu nájdeme rôznorodé živočíchy. Nám sa podarilo odchytiť pieskomila južného a myš domovú.

Po desiatkach rokov prvý dážď

Naša cesta pokračovala na Bayanzag. Táto lokalita sa často opisuje ako ohnivé skaly, keďže sú tvorené červeným pieskovcom. Cestou sme pozorovali niekoľko jedincov gazely džejran a veľmi často agamy. Toto miesto je známou archeologickou lokalitou, pretože práve tu v roku 1922 americký paleontológ Roy Chapman Andrews odkryl nálezisko dinosaurích fosílií a objavil prvé dinosaurie vajcia. Informácia veľmi rýchlo obletela svet a začala výskum na tejto lokalite. Aj my sme tu našli mnoho úlomkov dinosaurích kostí, ktoré sme si na pamiatku pofotili a nechali tam, kde sme ich našli. Večer počas západu slnka sa tieto skaly sfarbujú do ohnivočervena, to sme ale nezažili. Nám sa podvečer nakopili oblaky a vyzeralo to na dážď. Náš šofér, ktorý sem pravidelne chodí s archeológmi, nás ubezpečil, že sme v Gobi a že tu neprší, a keď áno, tak určite nie v tejto lokalite. On tu desiatky rokov ešte dážď nevidel. To sa ale túto noc zmenilo a na naše stany padal niekoľko hodín hustý dážď.

Ďalší deň sa trasa našej cesty zmenila - išli sme na sever a polopúšť vystriedali krásne trávnaté stepi, kde počas júla kvitne mnoho rôzne sfarbených rastlín a kde sa pasú popri ovciach kone namiesto tiav. Stepi sú domovom sysľov dlhochvostých, ktoré sa nápadne podobajú nášmu sysľovi pasienkovému, ale majú dlhšie chvosty. Okrem všade prítomných sysľov sme mali šťastie vidieť aj svišťa mongolského.

Tradičné nomádske pohostenie

Smerovali sme k mestu Arvaikheer, ktoré sa nachádza v južnej časti pohoria Changaj. V jeho okolí sme navštívili rodinných známych našich mongolských priateľov. Žijú ako nomádi v jurtách a chovajú kravy, ovce, kozy a kone. Domáci nás prijali s otvorenou náručou, úprimným srdcom a láskavou pohostinnosťou. Privítali nás vodkou z jačieho mlieka, fermentovaným kobylím mliekom kumys a na večeru pripravili bodog z capa. Bodog je špeciálna príprava mäsa, kedy sa celé zviera naplní horúcimi kameňmi a zeleninou, čím sa opeká nielen z vonka, ale aj z vnútornej strany. Na raňajky nás pohostili domácim maslom, chlebom a slaným čajom s mliekom, do ktorého sme si krájali mäso a jedli sme to ako polievku. Počas raňajok nad nami poletovali haja tmavá a neďaleko myšiak východný.

Bolo veľmi pekné sledovať zvyky a tradície nomádov. Vážia si starších ľudí a tých ponúkajú ako prvých. Keď vám najstarší domáci ponúkne misku s nápojom, musíte ju zobrať pravou rukou, odpiť si (ideálne všetko vypiť) a vrátiť mu ju naspäť do rúk. Nomádi si vážia oheň a do ohňa nehádžu žiaden odpad, vážia si vodu, a preto nikdy nesmerujú k vode, keď potrebujú vykonať malú či veľkú potrebu. Vážia si mäso a väčšinou ho skonzumujú bez odpadu, zjedia nielen chudé ale aj tučné mäso, vrátane šľachovitých častí. Zaujímavou tradíciou v Mongolsku je aj výmena nádobiek so šnupacím tabakom pri návšteve jurty, čo je miestny spôsob, ako sa navzájom pozdraviť a preukázať úctu. Muži si navzájom vymenia tabak a ochutnajú ho. Ženy môžu tabak len opatrne ovoniavať. Tento paradox je ešte väčší v tom, že hoci je šnupací tabak v Mongolsku tradičným prvkom pohostinnosti, v obchodoch ho nenájdete. Miestni ho musia objednávať zo zahraničia.

Cestou na sever pribúdali k trávnatým spoločenstvám ihličnaté stromy a pahorkatiny nahradili pohoria. Tu na skalách na nás vykukávali svište, videli sme ovce argali, uškárika vrchovského a v noci nás navštívila líška korzak. Do rána sa nám podarilo odchytiť hraboša Brandtovho.

Do výbavy našej hlučnej Buchanky sa pridal malý reproduktor, a tak okrem rachotenia motora a vŕzgajúcej karosérie pribudli vysoké frekvencie mongolských piesní sprevádzané spevom nášho mongolského spolucestujúceho. Hrajúca Buchanka zastavila pri vodopáde Ulaan Tsutgalan, ktorý sa nachádza v strednom Mongolsku, v údolí Orkhon, tvorený vulkanickými horninami. S výškou približne 20 m je najväčším vodopádom v Mongolsku. Údolie rieky Orkhon je od roku 2006 národným parkom, pozorovali sme tu kazarku hrdzavú a žeriava popolavého.

Pozorovali kone Przewalského

Po prenocovaní sme zamierili na našu poslednú lokalitu do Národného parku Chustaji Nurú, ktorý leží asi sto kilometrov od Ulaanbaataru. Účelom tohto národného parku je ochrana koňa Przewalského, alebo ako mu hovoria Mongoli, Tachi (posvätný kôň). Koncom 60. rokov minulého storočia tento kôň z prírody úplne vymizol a prežil len vďaka starostlivosti zoologických záhrad a mnohoročnej práci odborníkov. Pred vyše 30 rokmi tu vypustili prvých 15 jedincov a teraz ich tu, v podmienkach horskej stepi, žije niekoľko stoviek. Príbeh koňa Przewalského v Chustaji Nurú je pekným príkladom úspešného skĺbenia druhovej a územnej ochrany prírody. Počas dňa sa kone nachádzajú vo vyšších častiach pohoria a podvečer sa presúvajú k vode, nám sa ich tam podarilo zazrieť podvečer. Pri vode bývajú pripravení turisti s ďalekohľadmi, ktorí ich môžu nerušene sledovať. Naše pozorovanie však ukončila búrka, ktorá sa ten večer prehnala územím. Nasadli sme do našej Buchanky a vrátili sme sa do Ulaanbaataru. Tu naše mongolské dobrodružstvo skončilo.

Celkovo bola naša expedícia do Mongolska nesmierne zaujímavá. Priniesla nám nielen cenné vedecké poznatky, ale aj nezabudnuteľné zážitky a nové priateľstvá. Mongolsko nám ukázalo svoju nádhernú prírodu, bohatú kultúru a pohostinných ľudí. Sme vďační za možnosť prispieť k jej lepšiemu pochopeniu a ochrane. Tešíme sa na ďalšie príležitosti a spoluprácu s mongolskými inštitúciami. Tieto skúsenosti nám umožňujú rozvíjať naše odborné znalosti a prispievajú k pochopeniu iných geografických oblastí, kultúr a náboženstiev. Na záver vyjadrujeme poďakovanie programu Erasmus KA171 a pani prorektorke doc. PhDr. Martine Pavlíkovej, PhD., MBA, za možnosť absolvovať túto nesmierne plodnú a obohacujúcu mobilitu.

Prof. Mgr. Ivan Baláž, PhD., Mgr. Imrich Jakab, PhD., Mgr. Jakub Košša, FPVaI – Katedra ekológie a environmentalistiky, foto: autori