Byť učiteľkou jej asi bolo súdené. V každodennej praxi sa uisťuje, že výchova a vzdelanie sú tou najlepšou investíciou. Pedagogická fakulta v Nitre sa stala jej srdcovou záležitosťou a druhým domovom. Nielen tým, že jej pomáhala vedecky a odborne rásť, poskytla zázemie a úžasné podmienky, ale hlavne vďaka ľuďom, vzájomným vzťahom a priateľstvám.
K osobnostiam Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorá výrazne prispela k skvalitneniu vysokého školstva na Slovensku, nepochybne patrí profesorka Gabriela Petrová. Je zamestnankyňou Pedagogickej fakulty UKF a predmetom jej odborného a vedeckého zamerania je didaktika, učiteľská profesia a profesijná andragogika. Nie je to vôbec náhoda - už ako malá snívala o tom, že bude učiteľkou a všetky okolnosti a udalosti v jej živote ju posilnili v tom, aby cieľavedome išla za svojím snom.
Prof. PhDr. Gabriela Petrová, CSc., na Katedre pedagogiky PF UKF pôsobí od roku 1979 až doposiaľ, pričom prešla viacerými funkciami - od odbornej asistentky, tajomníčky, cez zástupkyňu vedúceho katedry, vedúcu katedry až po dekanku Pedagogickej fakulty, ktorou bola v rokoch 2002 – 2010. Je uznávanou expertkou v oblasti učiteľského vzdelávania, na našej univerzite dlhoročne garantuje učiteľské vzdelávanie a študijné programy v odbore učiteľstvo a pedagogické vedy. Do roku 2019 pôsobila ako členka Akreditačnej komisie a do roku 2024 ako predsedníčka akreditačnej rady ministerstva školstva pre kontinuálne vzdelávanie pedagogických a odborných zamestnancov, kde významnou mierou prispela k rozvoju a kvalite slovenského vysokoškolského vzdelávania a učiteľskej prípravy. Je riešiteľkou a spoluriešiteľkou domácich i medzinárodných projektov a držiteľkou mnohých významných ocenení, ktoré si prevzala od zástupcov našej univerzity, iných slovenských i zahraničných vysokých škôl či predstaviteľov rezortu školstva.
S profesorkou Gabrielou Petrovou sme sa porozprávali o jej detstve, rokoch štúdií aj o motivácii k výberu svojho budúceho povolania, ktoré sa pre ňu stalo poslaním a naplnením jej života po profesionálnej i ľudskej stránke.
Odkiaľ pochádzate? Odkedy pôsobíte v Nitre?
Pochádzam z Priekopy, obce medzi Martinom a Vrútkami. V roku 1977 som sa vydala do Nitry, mojím manželom sa stal Mgr. Peter Porubský, ale pracovne som tu začala pôsobiť od roku 1979.
Čím ste chceli byť ako dieťa, o čom ste snívali?
Odkedy si pamätám, vždy som chcela byť učiteľkou. Najprv som učila bábiky, potom kamarátky a skončilo to vzdelávaním budúcich učiteľov, takže môj sen sa mi splnil.
Ako si spomínate na svoje detstvo, školské a študentské časy? Aké školy ste navštevovali, ktoré predmety boli vaše obľúbené?
Detstvo som mala komplikované. Keď som mala rok, zomrela mi mamička a vychovávala ma omama v Košiciach, do piatich rokov som nevedela ani slovo po slovensky. Potom sa otecko druhýkrát oženil a v rýdzo slovensky hovoriacom Martine mi nikto nič nerozumel, ani brat. Musela som sa veľmi rýchlo adaptovať. Začala som chodiť do základnej školy v Priekope. Patrila som medzi deti živé a aktívne, všetko som chcela robiť, tak som navštevovala ĽŠU vo Vrútkach - odbor klavír, recitovala som v Zbore pre občianske záležitosti MÚ, venovala som sa atletike aj pionierskej organizácii – bolo ma všade. Strednú školu mi vybrali rodičia, aby som mala v rukách povolanie, takže namiesto na gymnázium som išla na Strednú pedagogickú školu do Turčianskych Teplíc. Predmety ma bavili všetky - aj na základnej, aj na strednej škole, nemala som neobľúbený. Chodila som na súťaže Hviezdoslavov Kubín, Puškinov pamätník, ale aj matematickú olympiádu a všetky možné športové súťaže.
Aké ste mali v tom čase záľuby, k čomu ste inklinovali?
Na prvom mieste to bol šport. K atletike pribudli aj cezpoľné behy a streľba. Ale veľmi rada som sa venovala aj deťom - počas prázdnin v táboroch a cez školský rok som vypomáhala v materskej škole, mimo praxe. No a, samozrejme, knihy. Čítala som všetko, čo som našla. Rodičia ma strašili, že takú ženu, ktorá len číta, nebude chcieť žiaden muž.
Čím vás štúdium na pedagogickej škole napĺňalo, bavilo? Kam vás prípadne nasmerovalo na vašej životnej dráhe?
Strednú školu mi síce vybrali rodičia, ale mala som ju veľmi rada, až na hru na husliach. Aj keď to bol voliteľný predmet, tým, že som už mala absolvovaných 9 rokov hry na klavíri, musela som si vybrať „husle“. Bavili ma pedagogické a psychologické predmety a to ma nasmerovalo ísť študovať pedagogiku – vedecký smer na Univerzite Komenského v Bratislave.
Ako si spomínate na vysokoškolské časy na UK v Bratislave?
Vysoká škola bola pre mňa niečo nové, príťažlivé a zároveň náročné. Mala som prísnu výchovu v rodine a tá sa prenášala aj do plnenia školských povinností. Neúspech sa nepripúšťal a iná známka ako jednotka sa neakceptovala, preto prvý rok som väčšinu času okrem školy presedela v študovni univerzitnej knižnice. Moje naj predmety boli opäť pedagogika a psychológia, kde som mala oproti spolužiakom z gymnázia výhodu, pretože základy som už mala zo strednej školy a vedela som ich prepájať aj s praxou. Najzaujímavejším predmetom však pre mňa bola metodológia pedagogického výskumu a logika a hlavne prax na Ústave experimentálnej pedagogiky pod vedením profesora Baláža. To bola moja motivácia pokračovať ďalej vo vedeckej činnosti.
Prečo ste si po UK v Bratislave pre svoje ďalšie vzdelanie a profesijné vedecko-akademické napredovanie (získanie titulov PhDr., doc. a prof.) vybrali práve našu školu? Zrejme preto, lebo ste tu po skončení UK začali pracovať na Katedre pedagogiky PF UKF? Čím vás oslovila práve naša inštitúcia?
Po skončení vysokej školy som dostala ponuku ostať na vedeckej ašpirantúre na Katedre pedagogiky FiF UK v Bratislave, ale život je o kompromisoch. Bola som už vydatá, mali sme dieťa a manžel mal v Nitre byt aj zamestnanie, tak som ho nasledovala. Prihlásila som sa na konkurz na vtedajšiu Pedagogickú fakultu a bola som prijatá s podmienkou odovzdania rigoróznej práce a vykonania rigoróznej skúšky do jedného roka. Bol to asi najťažší rok v mojom živote. Sama v cudzom meste (manžel bol vtedy na vojenskej službe), s dieťaťom v prázdnom byte, chodiť do roboty a pritom písať prácu. Ale na katedre bol úžasný kolektív, a tak sa mi podarilo túto neľahkú úlohu zvládnuť. V tom čase sa však robila dôsledná personálna politika a každý rok sa musel plánovať vedecko-pedagogický rast, a tak bola predo mnou, ako aj ostatnými, ďalšia výzva - ašpirantúra na vedeckú hodnosť CSc. Vtedy bolo na Slovensku len jedno vzdelávacie pracovisko na UK v Bratislave, a pretože som ich ponuku predtým neprijala, rozhodla som sa pre Univerzitu J. E. Purkyně v Brne, terajšia Masarykova univerzita. Prijali ma v roku 1982 a mojím školiteľom sa stal prof. Jůva. Štúdium som ukončila v roku 1988. Na čo však najradšej spomínam z mojich začiatkov na Pedagogickej fakulte v Nitre, bola pedagogická a mimoškolská činnosť - brigády, krúžkovice, turistika a úžasná spolupráca so študentmi, z ktorých mnohí sú dnes mojimi kolegami. Rovnako nezabudnuteľné sú pedagogické konferencie, ktoré sme robili hlavne pre našich učiteľov, ale zúčastňovali sa ich aj kolegovia z našich i zahraničných vysokých škôl. Práve táto činnosť postupne vygradovala aj do môjho ďalšieho vedecko-akademického rastu a získania titulov docent v roku 2001 a profesor v roku 2006. S odstupom času a už aj istým bilancovaním musím konštatovať, že Pedagogická fakulta sa stala mojou srdcovou záležitosťou a druhým domovom. Nielen tým, že mi pomáhala vedecky a odborne rásť, že som mala zázemie a úžasné podmienky, ale hlavne ľuďmi, vzťahmi a priateľstvami, ktoré nám mnohí závideli.
Aké boli témy záverečných prác, ktoré ste viedli? Čím si myslíte, že boli prínosom v rámci profesijnej oblasti, ktorej sa venujete?
Záverečných prác som viedla viac ako 300. Dominovali témy z teórie vyučovania, ktoré som sa snažila vždy prepájať s aktuálnymi výskumnými úlohami, ako boli napr. problémy hodnotenia výkonov žiakov, práca s nadanými žiakmi, diferenciácia vo vyučovaní, otázky školského kurikula, rozvíjanie kritického myslenia žiakov a podobne. Keď sme kreovali študijný program Andragogika, tak ma oslovili otázky profesijnej andragogiky a tam hlavne celoživotné vzdelávanie, profesijné vzdelávanie, učiace sa organizácie, ale aj talent manažment. No a v ostatnom období sa venujem teórii učiteľskej profesie a k tomu smerujú aj záverečné práce, ktoré vediem, napr. kariérny rast učiteľov, kríza učiteľskej profesie či kompetenčný profil učiteľa.
Na našej škole pôsobíte od roku 1979 až doteraz, na fakulte, resp. katedre, ste prešli mnohými postami. Domnievam sa správne, že ste však v prvom rade a najradšej najmä pedagogičkou, ktorá svoje vedomosti a bohaté skúsenosti s nadšením odovzdáva ďalším generáciám?
Áno. Aj keď každá činnosť a skúsenosť človeka obohacuje a formuje, asi som sa naozaj narodila pre to, aby som bola učiteľkou. Pred študentmi a medzi nimi sa cítim najistejšie a najlepšie. Tam sa nielen realizujem, ale aj uisťujem, že výchova a vzdelávanie sú tou najlepšou investíciou.
Pôsobili ste ako členka akreditačnej komisie aj ako predsedníčka akreditačnej rady ministerstva školstva pre kontinuálne vzdelávanie pedagogických a odborných zamestnancov SR. Čo vám pôsobenie v týchto funkciách, ale aj v tých už skoršie spomínaných na pôde UKF, dalo po profesionálnej i ľudskej stránke?
Ako členka akreditačnej komisie a zároveň predsedníčka pracovnej skupiny AK pre pedagogické vedy som pôsobila v rokoch 2010 - 2019, po ukončení funkcie dekanky Pedagogickej fakulty UKF. Bolo to veľmi náročné obdobie - hlavne, keď sa realizovali komplexné akreditácie vysokých škôl - nielen po stránke odbornej, organizačnej, ale aj administratívnej. Zároveň však musím povedať, že to bolo obdobie vysoko obohacujúce. Spolupracovala som so špičkovými odborníkmi, svetovo uznávanými vedcami z rôznych odborov, ale zároveň s vynikajúcimi ľuďmi s obrovskou pokorou k plneniu si svojich povinností. Spoznala som úroveň všetkých našich vysokých škôl a na väčšinu som bola hrdá. V rokoch 2009 až 2024 som bola predsedníčkou akreditačnej rady ministerstva školstva pre kontinuálne vzdelávanie pedagogických a odborných zamestnancov SR. Táto práca ma obohacovala po stránke pedagogickej. Vždy mi išlo o zvyšovanie vzdelanostnej úrovne našich učiteľov a ich permanentný rozvoj a tu som tú zmysluplnosť videla. Spolupodieľala som sa na kreovaní legislatívy, pri tvorbe a overovaní profesijných štandardov, ale aj ako predsedníčka skúšobných komisií pri zvyšovaní kariérnych stupňov našich učiteľov. Asi najnáročnejšie bolo moje pôsobenie vo funkcii dekanky Pedagogickej fakulty UKF v rokoch 2002 - 2010, kedy som prebrala fakultu vo veľmi nepriaznivej situácii ekonomickej, organizačnej aj personálnej. Katedry boli rozmiestnené po celom meste, bola veľká fluktuácia zamestnancov a z pôvodnej fakulty jej členením v rámci univerzity ostalo len torzo. Prvé štyri roky som staro-novú fakultu len budovala - materiálne aj obsahovo, ale na konci môjho funkčného obdobia sme už mali nielen novú budovu na Dražovskej ulici, kam boli premiestnené takmer všetky katedry okrem KTVaŠ a KTHv, ale mali sme aj zastabilizované všetky pracoviská a vybudované dve nové katedry - Katedru školskej psychológie a Katedru lingvodidaktiky. Aj keď pre ženu a matku dvoch detí to bolo neskutočne náročné obdobie, zároveň to bolo pre mňa aj najkrajšie obdobie, pretože som bola obklopená úžasnými ľuďmi, s ktorými som si rozumela nielen manažérsky, odborne, ale hlavne ľudsky. Vedeli sme tvrdo pracovať, kooperovať, ale aj relaxovať a zabaviť sa. Vytvorili sme veľa nových študijných programov, mali sme najviac študentov v histórii fakulty, rozbehli sme množstvo zahraničných aktivít, vybudovali sme jeden z najlepších basketbalových klubov na Slovensku, každoročne sme organizovali plesy fakulty a mnoho ďalších aktivít.
Každá spomenutá pozícia si vyžadovala svoje. V ktorej z nich ste sa cítili najkomfortnejšie? Ako sa dali zladiť náročné funkcie s pedagogickou prácou, s domácnosťou? Kto vám bol najväčšou oporou?
Áno, všetky moje aktivity si vyžadovali nielen čas, ale aj množstvo energie a veľmi prísny časový manažment, pretože okrem pracovných povinností tu bola moja rodina - dvaja synovia a veľmi vážne chorý manžel, ktorý v roku 2009 zomrel. Nedalo by sa to zvládnuť bez pomoci už spomínaných úžasných ľudí, ktorí stáli pri mne, či to bolo vedenie univerzity, ale hlavne moji prodekani, celý dekanát od sekretárky, cez študijné oddelenie, oddelenie vedy a výskumu až po ekonomické oddelenie, ale aj vedúci katedier. No a doma to boli moji úžasní synovia Jurko a Peťko, ktorí veľmi rýchlo dospeli a snažili sa ma odbremeniť od každodenných rutinných povinností v domácnosti.
Pri otvorení akademického roka 2024/2025 ste si spolu s ďalšími piatimi kolegami a kolegyňami z UKF prevzali z rúk rektora prof. Libora Vozára Cenu rektora za celoživotné dielo. Aké ďalšie ocenenia ste už dostali a čo pre vás znamenajú?
Každé ocenenie je uznaním istých kvalít osobnosti. Počas svojho profesijného života som ich dostala veľa a každé jedno si veľmi vážim, ale udelenie Ceny rektora za celoživotné dielo bolo zavŕšením istej etapy v živote človeka a zbilancovaním tej 45-ročnej cesty na Pedagogickej fakulte.
Spomenula som, že tých ocenení bolo veľa. Zo slovenských univerzít od Prešova až po Bratislavu, zo zahraničných univerzít Katowice, Budapešť, Eger, Leuven, Freiburg, Brno a Karlova univerzita v Prahe, kde som bola 8 rokov členkou vedeckej rady, potom to boli ocenia nášho mesta a kraja, ale aj odborového zväzu pracovníkov školstva. No a, samozrejme, ako učiteľka si najviac vážim najvyššie rezortné ocenenia - malú aj veľkú medailu sv. Gorazda.
Ste (spolu)autorkou mnohých významných publikácií a (spolu)riešiteľkou projektov. Aké témy ste v publikáciách rozpracovali, riešili? Komu boli určené, na ktoré z nich ste obzvlášť hrdá?
Väčšina publikácií sa viaže k mojej pedagogickej činnosti - hlavne učebnice Kapitoly z andragogiky pre pomáhajúce profesie, Vybrané kapitoly z didaktiky pedagogiky a sociálnej pedagogiky, Profesijná andragogika - ktoré boli určené dominantne študentom. Okrem toho som bola spoluautorkou viacerých monografií, kde si cením zvlášť moju prvotinu Porubská, G.- Kurincová, V. – Seidler, P. Diferenciácia, integrácia a kooperácia v edukačnom prostredí (2001), tiež monografiu Kosová, B. a kol. 2012. Vysokoškolské vzdelávanie učiteľov: vývoj, analýza, perspektívy, ktorá bola výsledkom rozsiahleho výskumu, a aj poslednú monografiu v spoluautorstve s doc. Bodoríkovou a prof. Tirpákovou Kritické myslenie pohľadom učiteľov (2023).
Povolanie, ktoré ste si vybrali a ktoré celý život vykonávate, nie je ľahké. Je vlastne poslaním vychovávať ďalšie generácie mladých ľudí, ktoré cez vás nadobudnuté vedomosti obohatené o vlastné poznanie odovzdávajú ďalej. Nikdy ste svoj výber neoľutovali? Keby ste dnes mali tú možnosť, opäť by ste si zvolili tú istú profesiu?
Učiteľské povolanie je náročné, ale zároveň veľmi krásne a vzrušujúce. Aj keď súčasná doba mu veľmi nepraje - a nie je to len o peniazoch, ale aj o statuse učiteľa či o množstve reforiem - vybrala by som si ho znovu a veľmi rada.
Čomu sa venujete v súčasnosti v rámci vedecko-výskumnej, pedagogickej či publikačnej činnosti?
Pomaly uzatváram profesijnú kariéru svojho života, vzdávam sa svojich funkcií a tiež povinností vo vedeckých radách, redakčných radách, v odborových komisiách a na záverečné obdobie si ešte ponechávam to, čo ma najviac teší a napĺňa a to je pedagogická činnosť - mám prednášky z teórie učiteľskej profesie, z teórie vyučovania, z profesijnej andragogiky a pre doktorandov z vysokoškolskej pedagogiky. Zapojená som ešte do projektov VEGA a KEGA. A snáď sa mi podarí ešte napísať poslednú učebnicu, na ktorú sa dlho odhodlávam.
Ing. Jana Černáková, R – Oddelenie médií, foto: archív prof. Gabriely Petrovej
