Chcela byť lekárkou, alebo učiteľkou, neskôr uvažovala aj o speváckej dráhe. Dve zo spomínaných predstáv o budúcnosti sa stali realitou – na radosť žiakov nitrianskej umeleckej školy i milovníkov jazzu. Naša úspešná absolventka Lenka Gálisová je talentovanou jazzovou speváčkou, ktorá sa so svojou skupinou stala víťazkou súťaže Nové tváre slovenského jazzu, a zároveň je obľúbenou učiteľkou v Tralaškole.

Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre sa môže pochváliť mnohými úspešnými absolventmi, ktorí sa stali neprehliadnuteľnými v oblastiach svojho štúdia či záujmov. Patrí medzi nich aj Mgr. Lenka Gálisová, PhD., ktorá na UKF vyštudovala učiteľstvo hudobno-dramatického umenia na Katedre hudby Pedagogickej fakulty UKF. Na našej univerzite absolvovala všetky tri stupne vysokoškolského štúdia, doktorandské štúdium pedagogiky hudobného a hudobno-dramatického umenia úspešne ukončila v roku 2020. Výrazný talent 28-ročnej rodáčky z Topoľčian, jej umelecká všestrannosť, cieľavedomosť a nadšenie pre vec našli uplatnenie vo viacerých oblastiach jej pôsobenia – Lenka sa stala učiteľkou, herečkou, speváčkou i autorkou skladieb.

Obklopila sa ľuďmi s podobným cítením a so svojou formáciou „Lenka Gálisová Quartet“ (klávesy – Juraj Janík, kontrabas – Enea Bari, bicie – Martin Kukučka, spev – Lenka Gálisová) sa stala v roku 2021 víťazkou 34. ročníka súťažnej prehliadky mladých jazzových talentov Nové tváre slovenského jazzu. Bola to ich prvá súťaž, spomedzi piatich účastníkov finále porotu v zložení Matúš Jakabčic, Peter Lipa, Martin Valihora, Gabriel Jonáš, Juraj Griglák a Radovan Tariška zaujali najviac zo všetkých.

Akí boli vaši konkurenti? Čo si myslíte, že zohralo najväčšiu úlohu pri hodnotení porotcov a čo pre vás tento úspech znamená?

Je mi ťažko posúdiť, čo pri tom zohralo najväčšiu úlohu. Zaiste však porota venovala svoju pozornosť technickým atribútom, zvuku, vedomostiam a schopnostiam jednotlivých hráčov, súhre, prejavu, interpretácii a zrejme ich zaujímal aj celkový drajv. Všetci súťažiaci, vrátane nás, sú muzikanti, každý prišiel predviesť svoj prístup k jazzu, svoje schopnosti a každé zoskupenie si odnieslo nejakú cenu. Fakt, že sme získali prvú cenu my, neznamená, že sa môžeme už zastaviť v tom, čo robíme. Práve naopak, je to motivácia pracovať na sebe ďalej. Je však pravda, že keď vás pozitívne ohodnotia takíto odborníci, nadobudnete ešte väčšiu istotu, že to, čo robíte, má zmysel a že kráčate po správnej ceste.

S kvartetom to bola naša prvá súťaž, predtým som sa zúčastňovala súťaží napríklad s ansámblom Ad libitum z Katedry hudby PF UKF, ktorý viedol Marek Štrbák. S ním sme boli v Ružomberku na ŠUČ a získali sme 1. miesto a cenu dekana. S rovnakým repertoárom sme sa o pár dní zúčastnili aj ŠVOUČ na Katedre hudby u nás na UKF, kde sa nám takisto podarilo odniesť si 1. cenu. V rámci sólového spevu som sa pred pár rokmi zúčastnila súťaže v šansónovom speve na súťaži Concours de la chanson francophone, kde som zvíťazila v semifinále. Na Katedre hudby UKF sa každoročne uskutočňuje aj spevácka súťaž Bluenote, na ktorej som sa tiež párkrát ocitla a odniesla si pekné ceny.

Ako vzniklo teleso Lenka Gálisová Quartet? Kde ste spoznali vašich kolegov, ako s nimi vychádzate? V čom sú pre vás tí naj?

Oficiálne vzniklo neoficiálne. Som súčasťou hudobného projektu JazzLab, ktorý sa snaží budovať jazzovú základňu v Nitre. Momentálne je nás deväť. Chlapci, ktorí so mnou hrajú, sú zakladateľmi JazzLabu, tvoria jeho základné trio. Myšlienkou tohto mnohočlenného zoskupenia je okrem iného aj vytvárať jazzové ,,laboratóriá“, a teda uskutočňovať akcie, na ktorých sa zídu muzikanti, ktorí si chcú zahrať, ale aj fanúšikovia jazzovej hudby alebo náhodní okoloidúci. Pri hraní s chlapcami sa často cítim ako ryba hodená do vody, pretože oni sa zaoberajú týmto žánrom veľa rokov a sú fakt dobrí. Je umenie natrafiť na muzikantov, ktorí sú ľudskí, poctiví a nie sú ignoranti, ktorí si myslia, že „zjedli jazz“. Veľmi veľa sa pri nich učím, počúvam, snažím sa vnímať celkový zvuk a rozširovať si tým aj svoje muzikantské obzory.

Prečo práve jazz je to, čomu sa venujete? Čím si vás získal?

Prečo jazz? Lebo šťava. Lebo krása. Lebo inšpirácia. Lebo sloboda. Lebo výzva. Lebo improvizácia. Lebo prekonávanie samého seba. Lebo rytmus. Lebo melódia. Lebo harmónia. Lebo dynamika. Lebo ho nemôže robiť každý. Skutočne, nemôže, aj keď si veľa ľudí myslí, že: ,,Jáj, jazz? To je to, de sa hrá bárčo, teda de nemusíš vedeť hrať?“

Stíhate toho naozaj veľa – ste okrem iného aj členkou divadelného súboru Hlavina, spievali ste v a cappella formácii Close Harmony Friends, účinkujete v bigbande Swingless Jazz Ensemble, učíte v nitrianskej ZUŠ Tralaškola. Priblížte trochu tieto svoje aktivity...

V divadelnom súbore Hlavina z Radošiny som od roku 2016. S ním sa mi spájajú krásne momenty, pretože som tu získala veľa skúseností, možnosť spolupracovať s veľkou osobnosťou v oblasti kultúry a divadla – pánom Stanislavom Štepkom, umeleckým šéfom Radošinského naivného divadla. Okrem toho mi pôsobenie v DS Hlavina prinieslo kopec zážitkov, výletov, prácu v kolektíve, krásne letné dni strávené skúšaním v kultúrnom dome v Radošine i samotnú premiéru počas Radošinských Vianoc, kde sa stretávame aj s RND. A, samozrejme, pravidelné hranie po Slovensku.

Do Swinglessu som sa dostala tak, že keď som sa v jeden večer rozprávala s kamarátom z JazzLabu o projektoch a spýtal sa ma, prečo nespievam v bigbande, tak som sa pozrela na neho a vravím: ,,No, prečo?" Na druhý deň napísal kapelníkovi Martinovi ,,Sisimu“ Štouračovi, ten si ma vypočul, skontaktovali sme sa a odvtedy som v tomto bigbande. Prvý koncert som s nimi odohrala na Vianoce v roku 2019. Po krátkej dobe prišlo Close Harmony Friends, do ktorého ma oslovil náš šéf Mário Fančovič. Keďže v aktuálnej zostave sme pôsobili od apríla 2020, čo bol v podstate čas, keď naberali na aktuálnosti aj opatrenia, odohrali sme spolu zopár koncertov a svadbu.

Odkedy učíte v Tralaškole a čo konkrétne? Čím vás pôsobenie pedagogičky napĺňa, aké sú „vaše“ deti – žiaci?

V Tralaškole pôsobím od septembra 2020, nastúpila som do nej v podstate po absolvovaní doktorandského štúdia. Som učiteľkou v dvoch odboroch – hudobnom aj literárno-dramatickom. Práca s deťmi je nesmierne obohacujúca, ale aj náročná, najmä po psychickej stránke. Som rada, že učím rôznorodú vekovú kategóriu – od 7 až po 17 rokov. Páčia sa mi jednotlivé roly, ktoré sa počas výučby striedajú ale aj prelínajú a dopĺňajú – učiteľ, vychovávateľ, rodič, psychológ. Moji žiaci sú skvelí. Ale takýto náhľad závisí často aj od osobnosti pedagóga. Nie je pedagóg ako pedagóg. Darmo ste špičkový odborník vo svojom odvetví, dieťa také niečo v mladšom školskom veku nevníma. Jeho najskôr zaujíma vaše vyžarovanie a správanie. Dieťa je nesmierne vnímavé voči týmto veciam. Absolútny základ kontaktu pre mňa vystihujú dve slová – úsmev a dôvera. Keď príde dieťa na hodinu, malo by vnímať pozitívnu energiu, záujem, pomoc a prijatie. Veľa s deťmi komunikujem, hoci aj o počasí alebo o tom, čo obedovali. Ak vznikne medzi oboma stranami dialóg, práca na umeleckom rozvoji žiaka je oveľa krajšia a dá sa povedať, že aj jednoduchšia.

Ste speváčka, herečka, pedagogička – čím sa cítite byť tak najviac? Alebo je to vyvážené vo všetkých troch smeroch?

Vo všetkých troch oblastiach sa stále rozvíjam, ale pravdou je, že spevu sa venujem najdlhšie a mám s ním najintenzívnejšie prepojenie. Napriek tomu sa snažím neustále rozvíjať v každom smere a nesústreďovať svoju pozornosť len na jednu sféru. Mám rada hybridnosť. Páči sa mi fakt, že počas dňa odovzdávam deťom svoje poznatky, večer vyjdem na javisko, stanem sa slečnou Mikušovou z Konečnej stanice a na konci hry nás plné hľadisko obdaruje potleskom. Alebo sa postavím na pódium a spríjemním poslucháčovi večer svojím hlasovým prejavom. Je to fajn prienik v pedagogike hudobno-dramatického umenia.

Čím ste chceli byť ako dieťa?

V detstve som mala predstavu stať sa lekárkou alebo učiteľkou, ako asi väčšina dievčat. Neskôr, keď som sa začala venovať aj spevu a chodila som na ZUŠ, tak sa preklenuli moje predstavy týmto smerom. Myslím si, že dve zo zmienených predstáv sa mi splnili.

Ako si spomínate na svoje detstvo, školské a študentské časy? Rada ste ako dieťa vystupovali, spievali, recitovali? Ktoré predmety boli vaše obľúbené?

Bola som veľmi hanblivá. Až do takej miery, že keď ma moja sestra vzala v jeden večer k vedúcej topoľčianskeho súboru Mladosť pani Elenke Belianskej, takmer som sa rozplakala. Chcela totiž odo mňa, aby som niečo zaspievala. Ja – narodená v znamení Býka – som sa ,,zaťala" a chcela som odísť. Neskutočne som sa hanbila. Nakoniec som sa ale odhodlala a dá sa povedať, že od toho večera, keď som mala 6 rokov, spievam každý deň (teda okrem dní, keď som chorá a hlasivky mi túto činnosť nepovoľujú). So súborom Mladosť sme chodili spievať a hrávať po kultúrnych domoch v Topoľčianskom okrese, dokonca som sa vďaka nemu po prvýkrát postavila na javisko a zahrala si v operete Jedným sníčkom, anjeličkom. V prvom ročníku ma mamina prihlásila na spev na ZUŠ Ladislava Mokrého v Topoľčanoch a začala som sa zúčastňovať súťaží v speve ľudových piesní. Okrem toho som v rámci ZŠ chodila aj na recitačné súťaže v poézii a próze. Medzi moje obľúbené predmety patril jednoznačne slovenský jazyk a literatúra, pretože sme mali skvelú slovenčinárku, pani učiteľku Šiftárovú, ktorá nám bola zároveň triednou. Pamätám si, keď ma moja sestra – v tom čase ,,veľká deviatačka"- zobrala na najvyššie poschodie v škole, kde sme my, prváci mali zakázané chodiť. Stiahla som so sebou aj svoju najlepšiu kamarátku a zrazu sme sa ocitli v triede ľudí, ktorým sme boli snáď po pás. V triede, kde sa práve vyučovala hudobná výchova, ktorú viedol pán učiteľ Tomanov. Vďaka tomuto človeku som po prvýkrát spievala v zbore, prvý raz som nahrala CD, zúčastnila som sa súťaže Škola hľadá Superstar, zahrala som si v školskom muzikáli, našla si skvelú kamarátku Lenku, s ktorou nám to fakt ladilo a s ktorou sa mi spievalo asi ako s nikým iným. Ako duo sme sa zúčastňovali rôznych školských podujatí, koncertov na ZUŠ, zaspievali sme si s Richardom Rikkonom, reprezentovali mesto a nakoniec sa dostali do puberty a spolu s ňou aj k podobnému hudobnému žánru, pretože sme si založili kapely. Jedna poprockovú, druhá punkrockovú. Po ZŠ som sa chcela uberať umeleckým smerom a teda ísť na konzervatórium, s čím však moji rodičia celkom nesúhlasili, pretože takéto zameranie vnímali ako príliš obmedzujúce z hľadiska budúcnosti a možnosti uplatnenia sa. A tak ďalšie moje kroky viedli na Štátne gymnázium v Topoľčanoch, za čo som však rada, získala som väčší obzor a najmä čas na rozhodnutie, čo by som chcela robiť ďalej.

Aké ste mali v tom čase záľuby, k čomu ste inklinovali? Boli medzi nimi aj hudba a spev?

Presne tak. Hudba, spev, skladanie textov a piesní pre kapelu, koncerty, nahrávanie... Celý môj voľný čas sa točil prakticky okolo muziky. A ešte frajera, ktorý bol takisto muzikant. :)

Prečo ste si po gymnáziu vybrali pre svoje ďalšie vzdelávanie práve UKF v Nitre? Čim vás oslovila táto univerzita? Mali ste aj „plán B“?

Raz som bola na plese s kamarátmi. Práve sme sa rozprávali o školách a jeden z nich mi povedal, že chodí do školy v Nitre, kde sa spája herectvo a spev, že by ma to mohlo zaujať. Prezrela som si stránku univerzity a Katedry hudby PF UKF v Nitre a celkom ma lákalo toto prepojenie v rámci učiteľského odboru. Toto bol však plán B. Plán A bolo učiteľstvo histórie (tu som aj úspešne absolvovala prijímacie skúšky) a právo. No pri učení sa jednotlivých zákonov, vyhlášok a rôznych definícií som pochopila, že „tudy cesta nevede“. A tak som spálila papiere s otázkami na prijímacie skúšky na právo a šla som „vľavo“. A tuším som urobila dobre. :)

Ako si spomínate na vysokoškolské časy na UKF? Ktoré predmety boli pre vás tie naj a prečo? Na ktorých pedagógov si rada zaspomínate?

Čas na tejto univerzite je veľmi ťažké zhrnúť len pár vetami. Práve počas vysokoškolského štúdia som sa začala venovať muzikálovému spevu a šansónu. Účinkovala som v niekoľkých projektoch a našich študentských produkciách. Mala som príležitosť vytvoriť vlastné absolventské predstavenia v rámci Bc. i Mgr. štúdia, ktoré som si zrežírovala, nasvietila a nazvučila. Spievala som v skvelom Akademickom speváckom zbore pod vedením Mareka Štrbáka, s ktorým sme každú zimu odspievali Adventný koncert v nitrianskej Synagóge, kde sme uviedli omše, dokonca aj jazzové. To sú naozaj krásne zážitky. Totiž, je nesmierne stmeľujúce, keď každý utorok a stredu od 13. do 14.30 h sedíte v miestnosti, kde sú všetky ročníky a spoločne pracujete na piesňach, omšiach a započúvate sa do súznenia všetkých hlasov. Rovnako úžasné boli i každoročné výjazdy na chatu na Počúvadlianske jazero, kde sme sa vždy zoznámili s prvákmi a pripravili sa na nový akademický rok. S láskou spomínam aj na naše výlety na Akademický Prešov, kde som uviedla svoje dve krátke predstavenia, či ŠUČ v Ružomberku, kde som spievala s ansámblom Ad Libitum. V rámci doktorandského štúdia som mala možnosť podieľať sa na organizácii rôznych podujatí a projektov. Je toho naozaj veľa.

Nemala som vyslovene neobľúbený predmet. Najradšej som však mala praktické hodiny ako Vokálnu prax, Zbor, Hudobno-dramatickú tvorbu, Tanečnú prax či Sluchovú analýzu. Z teoretických hodín som mala veľmi rada Jazz a populárnu hudbu, ale aj Dejiny hudby, ktoré vyučovala prof. Szóradová a musím povedať, že nielen na vysokej úrovni erudovanosti, ale aj s veľkým zanietením a vášňou. Na každého jedného pedagóga mám špecifické spomienky, no ak by som mohla naozaj vyzdvihnúť jedného-jediného, tak je to prof. Smolík. Nielen preto, že bol mojím školiteľom v rámci dizertačnej práce, ale aj preto, že som ho vnímala ako akéhosi druhého otca. Spája sa mi s ním veľa zábavných momentov, úsmevných chvíľ, ale aj spoločných rozhovorov o radostiach i strastiach života. Doteraz sme spolu v kontakte a cítim z jeho strany podporu aj v mojej umeleckej dráhe. Takýto úprimný vzťah sa vám, verte mi, nepodarí vybudovať s každým.

Čo vám po odbornej i ľudskej stránke dala naša univerzita?

Vedomosti, zodpovednosť, profesionalitu, väčšie sebavedomie a odhodlanie, nové obzory, nových priateľov... a tri diplomy. :)

Na UKF ste absolvovali všetky tri stupne štúdia. Aké boli témy vašich záverečných prác a čím si myslíte, že boli prínosné?

V diplomovej práci som sa zameriavala na vkus a preferencie mládeže v oblasti hudobného divadla. Skúmala som, ako vníma mládež jednotlivé hudobné žánre, čo počúva, či sa zaujíma o hudobné divadlo, teda či navštevuje divadlá a muzikálové predstavenia, operu a balet. Okrem toho som mapovala činnosť slovenských divadiel, ktoré sa profilujú v oblasti muzikálu, opery a baletu. V rámci doktorandského štúdia som pracovala v nemocnici s drogovo závislými, pričom som pri práci s nimi aplikovala prostriedky Divadla fórum. Zároveň som realizovala rôzne hudobno-dramatické aktivity v procese resocializácie týchto ľudí. Napriek tomu, že som zo začiatku mala strach, ako to bude celé prebiehať, aká bude s nimi komunikácia a ako ma príjmu, musím povedať, že to bolo jedno z najkrajších období, ktoré som prežila. Každý mesiac som pracovala s inou skupinou, chlapci boli skvelí, vybudovali sme si medzi sebou dôveru a pracovalo sa mi s nimi naozaj perfektne. Celý proces bol jedinečný, z každého stretnutia s nimi som si odnášala množstvo otázok, myšlienok, pocitov a na konci práce s každou skupinou aj spätné reflexie, ktoré mám doteraz odložené.

Kto vás najviac ovplyvnil na vašej umeleckej i ľudskej ceste? V kom, v čom nachádzate inšpiráciu, motiváciu, impulz k umeleckej tvorbe a sebavyjadreniu?

Vplyvov či vzorov je mnoho. Absolútne ohnisko podpory však tvorí moja mamina, ktorá so mnou v čase, keď som mala sedem, vstúpila do budovy ZUŠ L. Mokrého v Topoľčanoch, kam ma prihlásila na spev. Druhou fanynkou je moja sestra, od ktorej neustále cítim podporu - či po stránke umeleckej, alebo ľudskej. V rámci umenia má v mojom živote veľké miesto pani učiteľka Pavlíková, ktorá ma viedla v speve na oboch stupňoch ZUŠ. Za veľa vďačím aj pánovi učiteľovi Tomanovovi, ktorý ma k hudbe viedol už na ZŠ. Tvorba mojich úplne prvých piesní v kapele MINK, neskôr PLAN5, vychádzala z počúvania pop-punku a kapiel s ním spojených. Ďalšia moja tvorba bola mierne ovplyvnená aj pôsobením v divadle a tvorbou geniálneho Janka Melkoviča, ktorý bol dvorným skladateľom RND. Možno aj preto k nemu tak vzhliadam, pretože nás spája rovnaký deň a mesiac narodenia, pričom rok má tiež určitú podobnosť - on bol narodený v roku 1939, ja 1993. Pokiaľ ide o mňa ako speváčku, mám niekoľko vzorov, z ktorých čerpám inšpiráciu. Absolútne mi rezonujú v hlave napríklad speváčka Ella Fitzgerald, trubkár a spevák Chet Baker, klavirista Bill Evans a v poslednej dobe ma absolútne uchvátila speváčka Melody Gardot. Stále sa však snažím formovať svoj vlastný zvuk.

Aké sú vaše ďalšie plány v oblasti pedagogického i hereckého pôsobenia? Neplánujete byť len učiteľkou, len speváčkou či len herečkou na „plný úväzok“? Alebo to všetko viete a chcete stále skĺbiť a zharmonizovať si čas pre všetky tieto polohy?

Neplánujem. Snažím sa postupovať podľa nápadov, ktoré prídu do hlavy. Mám určitú víziu do blízkej budúcnosti, napríklad napísať nové skladby alebo študovať v rámci spevu mnohé veci, ktoré ešte neviem. Všetko je to cesta. Uvidíme, čo prinesie, ale staviť všetko na jednu kartu, to nie je môj štýl. Keby som jednu z týchto troch vecí vypustila, bolo by mi za ňou ľúto a cítila by som, že mi niečo chýba. Ako to viem všetko skĺbiť? Ťažko.  Niekedy je to naozaj náročné a mám absolútne plný diár, ale ako sa vraví, kde je vôľa, tam je cesta. A to platí po celý život. U mňa určite.

Spracovala Ing. Jana Černáková, R – Oddelenie médií, foto: archív L. G., Rob Piroska, Lívia Michálková