Už ako profesionálny športovec absolvoval na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre magisterské aj doktorandské štúdium. Vysokoškolské štúdium považuje za dobrú školu do života pre každého študenta. Aj dnes už ako reprezentačný tréner boxu čerpá z toho, čo sa na našej škole naučil. Náš úspešný absolvent Pavol Hlavačka má to šťastie, že ho dodnes živí šport, ktorý bol vždy aj jeho koníčkom.
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre vychovala množstvo skvelých odborníkov, ktorí sa uplatnili v rôznych oblastiach spoločenského života. Oblasť športu – konkrétne boxu – sa môže pochváliť obrovským talentom známym doma i v zahraničí, špičkovým boxerom s desiatkami najvyšších domácich i medzinárodných ocenení. V jeho prípade veru nepadlo jablko ďaleko od stromu. Rodák z Nitry Mgr. Pavol Hlavačka, PhD., je synom Tibora Hlavačku, výraznej boxerskej a trénerskej osobnosti nitrianskeho, slovenského i československého boxu. Vychoval viac ako 100 majstrov SR, niekoľko majstrov ČSFR a jeho zverenci vybojovali na Majstrovstvách sveta a Európy 5 medailí. Jeho syn Pavol, rovnako skvelý boxer a momentálne reprezentačný tréner, má dnes 41 rokov, úspešnú kariéru, krásnu rodinku a živí sa tým, čo ho baví a čo bolo jeho koníčkom už odmala.
Čím ste chceli byť ako dieťa, o čom ste snívali?
Ako malé dieťa som nemal vyslovene nejakú túžbu vysnívanej práce, ktorá by ma dlho držala, ale šport bol moja láska odmalička. A čím som bol starší a venoval sa športu vrcholovo, tým menej som si vedel predstaviť, že by som robil niečo iné. Čiže dá sa povedať, že mám to šťastie, že ma živí šport, ktorý bol vždy aj mojím koníčkom. Samozrejme, na úrovni zamestnania to už nie je len o tom, čo nás baví, ale prináša to so sebou aj množstvo povinností, problémov a prekonávanie prekážok tak, ako v mnohých iných pracovných sférach.
Pavol Hlavačka vo svojich boxerských začiatkoch, keď mal zhruba 10 rokov.
Ako si spomínate na svoje detstvo, školské a študentské časy? Ktoré školy ste navštevovali a aké boli vaše obľúbené predmety? Telesná výchova bola zrejme ten naj. Aké iné aktivity a záľuby ste v tom veku ešte mali?
Detstvo som mal super, nič by som na ňom nemenil. Vyrastal som na Klokočine, v činžiaku sme boli partia, ktorá trvá dodnes. Väčšinu času sme trávili vonku, hrali futbal, hokej, rôzne hry, stavali sme si bunkre, proste detstvo bez mobilov. Taktiež som mal výbornú partiu na ZŠ Tulipánová, z ktorej sme viacerí hrávali futbal za Lužianky a príležitostne sa pri futbale stretávame dodnes. Samozrejme, náš naj predmet bola telesná výchova. Na strednú školu som chodil na SOŠ elektrotechnickú do Mlynáriec. Musím povedať, že z hľadiska učiva som sa v tej škole dosť trápil, vôbec ma to nechytilo a kvôli športu som mal aj veľa vynechaných hodín. Dá sa povedať, že vysoká škola mi išla ľahšie ako stredná. J
Ako som už spomínal, bol som športové dieťa. Spolu s kamarátmi sme sa stále venovali nejakým športovým aktivitám. Okrem boxu som súťažne hrával aj futbal a často aj basketbal. Počítače v tej dobre ešte len začínali, takže sme postupne objavovali aj hry na starých počítačoch, ako bol Commodore64, ale nikdy nie na úkor času stráveného vonku pri športe. Okrem toho som mal rád rockovú hudbu, vyrastal som v období slávy kapiel ako Guns N’ Roses, Metallica, Aerosmith, AC/DC, Kabát a túto hudbu mám najradšej dodnes.
Kedy presne ste začali s boxom, čo vás k tomu viedlo? Motivovali vás možno aj filmy z prostredia tohto športu?
Otec bol úspešný tréner boxu a v telocvični som sa motal už ako dieťa. Viac ma to ale ťahalo k futbalu, ktorý som tiež hrával odmalička. To, že sa viac začnem venovať boxu, sa vo mne zlomilo, keď som mal asi 10 rokov a ako 11-ročný som mal svoj prvý súťažný zápas. Futbal som ďalej hrával ako doplnkový šport. Nie, filmy motivovali skôr generácie predo mnou, teda konkrétne film Rocky, ktorého prvá časť vyšla v roku 1976. Keď som sa ja narodil v roku 1982, tak bolo na svete už tretie pokračovanie. Mňa skôr motivovali úspechy otcových zverencov. V roku 1993 vyhral otcov zverenec Martin Červenka majstrovstvá Európy kadetov (do 16 rokov) a v tom období som ja začínal, v roku 1994 som mal prvý zápas.
Pavol s reprezentačným tímom.
Ako vás vo vašom smerovaní počas dospievania ovplyvnilo rodinné prostredie, najmä otec, alebo kamaráti?
Tak, samozrejme, otec ako môj tréner mal na mňa veľký vplyv, ale v telocvični som bol vždy zverenec, nie syn. Mamina z toho, že boxujem, nikdy nadšená nebola, ale nezakazovala mi to. Kamaráti a prostredie, v ktorom športovec vyrastá, má podľa mňa veľký vplyv a ja som mal to šťastie, že som nevyrastal v prostredí, ktoré by ma zviedlo na nejaké zlé chodníčky.
Prečo ste si pre svoje ďalšie vzdelanie vybrali práve UKF v Nitre? Čim vás oslovila naša univerzita? Mali ste aj „plán B“?
Ja som po strednej škole nezačal študovať hneď na UKF. Najprv som chodil na FTVŠ do Bratislavy, kde som študoval trénerstvo - box a telesnú výchovu. Spolu s ďalšími úspešnými slovenskými športovcami, ako napr. Erik Vlček a bratranci Škantárovci, sme boli pilotným projektom diaľkového štúdia popri vrcholovom športe, ale vôbec to nefungovalo tak, ako by malo. Za 3 roky som trénerstvo spravil bez problémov, ale štúdium telesnej výchovy bolo diaľkovo takmer nemožné dokončiť, pretože mnohí profesori od nás vyžadovali účasť na hodinách s dennými študentmi a to sa popri mojich tréningoch v Nitre stíhať nedalo. Preto som po 3 rokoch na FTVŠ prestúpil na UKF do Nitry, taktiež na diaľkové štúdium popri zamestnaní, a telesnú výchovu som tak dokončil už v Nitre. Plán B bolo vlastne toto štúdium, pretože v tom čase som bol už profesionálne zamestnaný športovec v Športovom centre polície a keby sa mi nepodarilo ďalej živiť športom, tak by som mohol ostať v školstve.
Ako si spomínate na vysokoškolské časy na UKF? Na ktorých pedagógov si rád zaspomínate?
Mne sa vysoká škola so zameraním na telesnú výchovu a šport študovala omnoho ľahšie ako stredná škola, pretože to bolo niečo, čo ma zaujímalo, čo mi bolo bližšie a mnohé veci sa mi zišli aj do mojej trénerskej praxe. Rád si spomínam na celú Katedru telesnej výchovy a športu UKF. Najviac konzultácií som mal s profesorom Jaroslavom Broďánim, ktorý ma viedol ako konzultant pri mojej diplomovej a neskôr aj dizertačnej práci.
S profesorom J. Broďánim na vyhodnotení súťaže Študentská osobnosť roka 2013-2014.
V roku 2007 ste skončili na PF UKF magisterské štúdium - odbor telesná výchova a v roku 2015 tu úspešne zavŕšili aj doktorandské štúdium v odbore športová edukológia. Akými témami sa zaoberali vaše
záverečné práce? Čerpáte ešte aj dnes z toho, čo ste sa na PF UKF naučili?
Všetky práce, ktoré som počas štúdia publikoval, boli úzko späté s mojom súťažnou či trénerskou praxou. Mal som z čoho čerpať, pretože som si ako športovec viedol podrobné tréningové denníky, a tak som mal zaznamenaných množstvo údajov a dát, o ktoré som sa pri písaní prác z tréningovej metodiky či výskumu v oblasti tréningu vedel oprieť. Na Slovensku či v Česku je minimum odborných prác o boxe, nie je to ako atletika či plávanie. To znamená, že som mal na výber veľa tém, ktorými som nikoho nekopíroval a boli na našom území jedinečné. Diplomovú prácu som mal tému Analýza 3-ročného tréningového cyklu reprezentanta SR v boxe a témou mojej dizertačnej práce bola Systematika športovej prípravy v boxe a intraindividuálny adaptačný efekt špeciálnej pohybovej výkonnosti od tréningového zaťaženia. Dodnes tieto práce slúžia aj ako literatúra pri školeniach trénerov boxu.
Čo vám po odbornej i ľudskej stránke dala naša univerzita? Čím bola pre vás najviac prínosom? Keby ste si vysokú školu mali vybrať dnes, bola by to opäť UKF?
Celkovo štúdium na vysokej škole považujem za dobrú školu do života pre každého, pretože je študent odkázaný sám na seba, nikto ho už za ručičku nevedie, ako na základnej či strednej škole. Svojím spôsobom sa človek na vysokej škole učí aj komunikovať, vybavovať si veci, klopať na dvere a pýtať sa a to je do života dôležité. Doktorandské štúdium mi zasa veľmi pomohlo aj v schopnosti prezentácie mojich vedomostí, postaviť sa pred ľudí a rozprávať, obhájiť si svoj pohľad na problematiku. To využívam dodnes, pretože tréner musí vedieť veci aj podať, musí vedieť komunikovať a ja konkrétne musím vedieť aj prezentovať a vysvetľovať, keďže robím školenia trénerov. Určite by som si štúdium na UKF vybral aj dnes a odporúčam ho aj mojim zverencom, ktorí po skončení strednej školy zvažujú, čo ďalej. Popri štúdiu sa totiž dá vykonávať aj šport na vysokej úrovni, čo je popri normálnom zamestnaní už takmer nemožné.
Pavol a Tomi Kid Kovács.
Ako boxer máte na konte veľké množstvo úspechov - ktoré míľniky vašej boxerskej kariéry považuje za najvýznamnejšie?
Najviac si cením striebro z Majstrovstiev sveta juniorov, bronz z európskej olympijskej kvalifikácie a to, že som počas 16-ročnej kariéry získal 16 titulov majstra SR, ale aj mnohé iné víťazstvá. Zdolal som vo svojej kariére majstra sveta a rovnako aj majstra Európy, Ázie, Ameriky i Austrálie, to sú veci, na ktoré sa nedá zabudnúť. Pamätné sú pre mňa aj mnohé iné zápasy, za ktorými nestáli nejaké umiestnenia alebo medaily, ale svojím významom sú pre mňa nezabudnuteľné.
Je podľa vás box surový šport, má svoje „temné stránky"? Bývali ste počas aktívnej kariéry často zranený? Koľkokrát denne ste trénovali, ako ste popri tom zvládali školu?
Je to tvrdý kontaktný šport, ktorý nie je pre každého, ale surový nie je, má svoje striktné pravidlá. Sú mnohé iné kontaktné športy, pri ktorých prichádza k väčším zraneniam, pretože na ne športovec nie je pripravený, prídu pri faule, alebo tvrdom kontakte. Ja som mal zranené prevažne ruky, ale operáciu som počas kariéry nemal žiadnu, zvažoval som ju až na konci kariéry. Na strednej škole som trénoval raz denne, občas 2-krát denne, keď som kvôli tomu vynechal školu. J Po strednej škole som už trénoval 2-krát denne ako vrcholový športovec. Skĺbiť školu a vrcholový šport nie je jednoduché, pretože tréningy unavia, ale dá sa to zvládnuť.
Koľko rokov trvala vaša aktívna profesionálna boxerská kariéra? Prečo ste s ňou skončili? Slovenskú reprezentáciu v boxe ako reprezentačný tréner vediete od roku 2011. Bolo rozhodnutie stať sa trénerom boxu prirodzeným vyústením ukončenia vašej aktívnej boxerskej kariéry? Ako dnes vyzerá váš bežný pracovný deň?
Moja aktívna kariéra trvala 16 rokov. Začal som v roku 1994 a skončil v decembri 2009 finálovým zápasom na majstrovstvách SR. Ten koniec bol vyústením viacerých faktorov. V roku 2008 mi o jednu výhru ušla účasť na OH. Z medzinárodných turnajov som nosil cenné medaile, ale to už nebola pre mňa taká motivácia ako OH. Na pokračovanie v reprezentácii by som potreboval zrejme operáciu rúk, pretože zranenia mi už neumožňovali boxovať viacero zápasov po sebe, ktoré sú pre úspech na medzinárodných podujatiach potrebné. Na domácej scéne som všetko vyhrával aj s jednou „polovične“ zdravou rukou, tu som už nemal viac čo dokazovať. Navyše, v tom čase bola situácia v slovenskom boxe katastrofálna. Musel som už aj rozmýšľať, čo ďalej, ako sa ďalej živiť, a tak som sa rozhodol, že ten 16-ty titul majstra SR bude môj posledný a posuniem sa ďalej. To trénerstvo prišlo prirodzene, pretože som ho študoval a v závere kariéry som sa už sám podieľal na tvorbe mojich tréningových plánov. Začínal som teda ako pomocný tréner môjho otca u nás v klube Box Club Stavbár (BCS) Nitra, veľa som sa venoval mladým reprezentantom, ktorí študovali na športovom gymnáziu. V roku 2010 som s nimi už cestoval na kadetské ME do Ľvova - tá cesta bola pre mňa veľkou školou, išiel som s nimi sám. Pomohol som založiť boxerský klub v Topoľčanoch, kde som chodil 3-krát do týždňa viesť tréningy a prvé dva svoje trénerské roky som viedol aj Tomiho Kida Kovácsa v jeho profesionálnej kariére.
V roku 2011 som vyhral výberové konanie na reprezentačného trénera SR a som ním dodnes. Okrem reprezentácie SR a nášho klubu BCS Nitra som trénerom aj vo vrcholovom stredisku Športového centra polície, sú to ale všetko také spojené nádoby. Okrem iných trénujem aj úspešnú boxerku a reprezentantku SR Bc. Miroslavu Jedinákovú, ktorá je študentkou 1. ročníka magisterského štúdia učiteľstva telesnej výchovy a výtvarného umenia na Pedgogickej fakulte UKF. Moja práca však nie je len o trénerstve, sme malý športový zväz a na mojich pleciach leží aj množstvo administratívnej práce, ktorej je mnohokrát oveľa viac ako tej trénerskej. Keď chcem robiť veci poriadne, tak si ich musím spraviť sám a v tom je šport na Slovensku veľmi pozadu oproti iným krajinám. Veľké športové zväzy majú na túto prácu svojich ľudí, malé zväzy však na to nemajú financie. Moja pracovná doba je preto veľakrát od rána do večera. Bežný deň doma je ale zväčša taký, že vstávam o 6.30 h, idem zaniesť deti do školy a škôlky a od 8. h do 9.30 h máme prvý tréning. Potom riešim administratívu alebo iné povinnosti. Ak sa mi podarí po obede mať chvíľu voľna, tak som rád. Od 16. h do 18. h máme potom už ďalší tréning. Sú dni, ktoré sú relatívne v pohode, a sú dni, kedy musím pracovať aj neskoro do noci, alebo ráno zadať svojim zverencom tréningové úlohy bez mojej prítomnosti, aby som už od skorého rána mohol sedieť za počítačom a pracovať na administratíve a byrokracii, prípadne išiel na nejaké stretnutie. Málokto si vie predstaviť, koľko práce a rôznych problémov musíme denne riešiť. Pracovať v športovej sfére na Slovensku nie je jednoduché.
Pavol Hlavačka so svojou rodinkou.
Ako ďalej vidíte svoje pôsobenie? Necítite „ponorku", nemáte chuť na zmenu? Alebo je trénerstvo boxu pre vás tým pravým naplnením profesionálneho života? Čo rodina?
Ťažká otázka. Sú situácie, kedy ponorku alebo preťaženie cítim a pýtam sa sám seba, dokedy toto dokážem robiť. V mojej práci je aj pomerne veľa stresu, zvlášť keď mi na veciach záleží. Na druhej strane, sú veci, ktoré vedia nabiť energiou, šťastím a dávajú tej práci zmysel. Viem, že existujú aj také zamestnania, kde je stresu kopec a radosť žiadna, takže sa radšej nesťažujem. J Dosiahli sme úspechy, o ktorých sa nám v čase, keď som ako tréner reprezentáciu preberal, ani nesnívalo. Viem, že keď raz skončím, tak sa budem môcť každému pozrieť do očí a ukázať výsledky mojej práce. Kedy to však bude, momentálne netuším, moju trénerskú budúcnosť môže ovplyvniť veľa faktorov. Rodina to pri mne nemá jednoduché, pretože veľa cestujem do zahraničia. Mám dvoch synov, 5-ročného Simona a 9-ročného Matiasa. Pokiaľ sme na sústredení niekde na Slovensku alebo v Česku, tak sa snažím brávať rodinu so sebou, pretože potom prídu zahraničné turnaje a to už všetko v domácnosti ostáva na pleciach manželky, ktorej som vďačný za to, že to zvláda.
Ako vnímate slovenský box v medzinárodnom kontexte? Má Slovensko dobrých boxerov a boxerky? Ako z tohto hľadiska vidíte budúcnosť svojich zverencov? Je dosť financií na tento šport?
Na to, aké máme na Slovensku podmienky a členskú základňu oproti iným krajinám, sa nám podarilo dosiahnuť skvelé výsledky. V roku 2022 sme mali 7 medailí na vrcholných podujatiach (ME/MS), čo je na naše pomery neskutočný výsledok. Talenty na Slovensku sú, ale systematická práca s nimi je na pleciach jednotlivcov, mnohokrát na vlastné náklady. Vo zväze sa nám vďaka dobrým výsledkom postupne darí zlepšovať podmienky, ale tie štátne financie sú stále len také, aby sme boli schopní zabezpečiť základné fungovanie domácich súťaží, reprezentačné výjazdy a fungovanie sekretariátu. Na poriadny systém so zabezpečovaním a financovaním prípravy mládeže, trénerov a podobne to ani zďaleka nestačí. Stále preto najväčším problémom ostávajú financie a sociálne zabezpečenie športovcov. Ak nám talenty skončia strednú školu a musia ísť do práce, tak je to veľmi ťažké skĺbiť s profesionálnym športom. Pokiaľ sa však niekomu podarí dosiahnuť medailové umiestnenia na ME či MS, má šancu, že ho zamestnajú v niektorom z vrcholových stredísk, či už je to Športové centrum polície, Národné športové centrum alebo VŠC Dukla.
Pavol s neuveriteľným množstvom ocenení, medailí a pohárov.
Úspechy Mgr. Pavla Hlavačku, PhD.
Boxerská kariéra v rokoch 1994 - 2009:
- vicemajster sveta v roku 2000
- 16-násobný majster SR
- bronz na olympijskej kvalifikácii v roku 2008
- 22 medailí na medzinárodných turnajoch
- vo svojej kariére zdolal troch majstrov sveta, majstra Európy, majstra Ázie, majstra USA a majstra Austrálie
- 11-krát na turnajoch vyhlásený za najtechnickejšieho boxera
- športovec roka mesta Nitra v rokoch 2000, 2007 a 2008
Tréner reprezentácie SR od roku 2011:
- zlato, striebro a bronz na ME do 22 rokov 2022
- miesto na Olympijských hrách v Tokiu 2020
- zlato a bronz na otvorených M EÚ mužov 2018
- bronz na ME do 22 rokov 2021
- bronz na Olympijskej kvalifikácii v Tokiu 2020
- striebro na ME junioriek 2022
- bronz na ME junioriek 2023
- striebro a 3-krát bronz na otvorených M EÚ mužov 2014
- bronz na Európskych hrách v Minsku 2019
- bronz na Európskych hrách v Baku 2015
- striebro a bronz na Európskom pohári v Budve 2023
- miesto na MS juniorov 2012, 2014, 2016 a 2018
- miesto na Olympijských hrách mládeže 2014
- miesto na Európskych hrách v Minsku 2019
- miesto na ME mužov 2011, 2013, 2016, 2017 a 2022
- 2-krát 5. miesto na ME žien 2022
- bronz na ME do 22 rokov 2017
- bronz na ME do 22 rokov 2019
Tréner najúspešnejšieho slovenského klubu BC Stavbár Nitra:
- víťaz medzinárodnej ligy Real Boxing Cup 2023
- víťaz medzinárodnej ligy Real Boxing Cup 2022
- víťaz medzinárodnej Interligy 2015
- víťaz Českej extraligy 2014
- víťaz Slovenskej ligy 2009 až 2022
- každoročne desiatky majstrov SR jednotlivcov
Tréner profi boxera Tomiho Kida Kovácsa v rokoch 2010 – 2012:
Odborné vzdelanie a ocenenia:
- Titul PhD. vo vednom odbore športová edukológia
- Držiteľ najvyššej medzinárodnej trénerskej kvalifikácie - 3 hviezdičky AIBA
- Víťaz ceny Študent roka 2014, udeľovanej prezidentom SR Andrejom Kiskom v kategórii šport
- Víťaz ŠVOČ vo vednom odbore Vedy o športe s prácou Analýza 3-ročného tréningového cyklu reprezentanta SR v boxe
